Pokračovanie...
Sú to bluesové sviatky jari, kde v festivalovo-koncentrovanej forme prijímame blahodárne bluesové lúče, vytešujeme sa, ožívame na bluesových vlnách. Necháme sa rozradostnení unášať týmto mohutným príbojom, ktorý tak dlhodobo a ku spokojnosti všetkých duší úspešne kormidluje a naviguje praotec týchto sviatkov – skúsený harcovník a lodivod Adino. Jeho zásluhou príboj každoročne prináša záplavu jarnej kveteny a zároveň už aj zrelého ovocia. Degustujeme, privoniavame, aplikujeme tento jarný koktail, ktorý vždy bravúrne domiešava barman Bonzo. Spokojne pregĺgame, promilko potešenia a uspokojenia geometricky narastá. Aj tento posledný namiešaný drink chutí, všetky jeho jednotlivé ingrediencie sú vysoko kvalitné, svojské, originálne, chutné, prudko pitné, je sa prečo oblizovať. Proste mňam. A samozrejme ďakujeme a odmeňujeme potleskom.
Príboj každoročne vyplaví aj nejakú tú čerešničku na torte. Pre mňa ich vyplavil tento krát hneď dve. A zaplavil a ukojil moju bluesovú dušu. ZVA 12-28 Band a GRUFF! Boli to rajské jabĺčka, ktorých som (sme) sa nevedel(i) nabažiť. Pozdrav z poľských bluesových vôd mal taký náboj, že z príboja sa stalo vlnobitie. Bolo radosťou vrhať sa do týchto „rozbesnených“ vôd, bolo udivujúce, čo trojčlenná osádka dokáže „napáchať a navystrájať“. Hybná sila bola tak fantasticky rozložená a mala takú príťažlivú silu, že razom všetci sme boli bezprostrednými účastníkmi tejto plavby. Kormidelník tohto ansámblu s fantastickým hlasovým fondom a rozsahom nám nedal vydýchnuť a nenechal nás vystúpiť z tohto vlnobitia. Svojím prejavom a entuzianizmon i šoumenstvom mi v mnohom pripomínal nášho pražského kamaráta a výborného speváka a rovnako šoumena Marka Hlavicu z legendárnej skupiny Tucet (o.i.), kde skvele spieval, hrával a účinkoval aj s Petrom Jurkovičom, s ktorým sme sa nedávno rozlúčili... Ak GRUFF znamená mrzutý, nevrlý, tak realita bola diametrálne odlišná, o čom vypovedá aj Čarovný Bluesový Kufrík Paliho Sojku, ktorý nestačil chrliť ich CD-čká a uspokojovať kúpychtivých účastníkov zájazdu.
No a kto čakal svieži zvolenský vietor (tak ako vždy), tak sa dočkal. Až na to, že miesto tohto osvedčeného a vyhľadávaného sviežeho vetra prišla - víchrica. Víchor menom Noro Červenák spolu so svojimi všetkými bratmi z rodu víchrov napli všetky bluesové plachty tak, že z bluesových vôd nebolo úniku. Tento výnimočný bluesový kapitán svojím interpretačným majstrovstvom a kumštom a nezameniteľným, charizmatickým hlasom a vokálom a predovšetkým svojou úprimnosťou a pravdivosťou presvedčí každého, aj toho, kto do bluesových vôd skákať nemieni. On len nehrá, len nespieva. On sa rozdáva, presviedča, vťahuje do deja. Jeho nástrojom nie je len gitárka a osobitý hlas a prednes, ale jeho nástrojom, inštrumentom je jeho celé telo. Vlní sa v bluesovej harmónii, jeho nohy tancujú v bluesovej tónine. Nie je to póza, nie je to obal, je to úprimná, emocionálna smršť, ktorá roztápa akékoľvek ľadové vody. A to za pomoci a prispenia všetkých ostatných členov posádky plaviacej sa pod vlajkou ZVA 12-28 Band.
Všetci protagonisti týchto bluesových sviatkov jari pádlovali v týchto petržalských bluesových vodách o sto šesť a na tejto našej spoločnej plavbe šírili radosť a pohodu. Spoluvytvárali tú zázračnú atmosféru pocitu spätosti a spolupatričnosti. Za čo ich aj auditórium odmeňovalo potleskom, či osobným potlapkaním po ich bluesovo-rockových pleciach. Bola to spätná väzba, ktorá bola dôkazom toho, že na túto plavbu sa oplatilo nastúpiť. No a to, že v mojich očiach a bluesových ušiach a bluesovej duši najviac zarezonovali poľsko – zvolenskí bluesonámorníci, svedčí len o rôznorodosti a rozmanitosti týchto bluesových tónov, o radostiach a double-trouble v nich zaznievajúcich, o tom, čo pohľadí jeho dušu. Pre mňa v ich podaní to bola úžasná energia, ktorá prevŕtavala moje vnútro, ktorá hladila, ktorá rozpaľovala. Ktorá nemohla nikoho nechať ľahostajným, nezúčastneným. Bola taká silná a úprimná, že si myslím, že aj pani šatňárka, či naše milé dámy v pokladni si museli „skočiť“ a dupať do rytmu.
Celá táto plavba bola zaodetá litografiami a náramnými, nápaditými plagátmi s bluesovou tematikou z dielne nášho Feďa (akad. maliar Marcel Haščič) a zastrešovala túto plavbu akýmsi bluesovým oparom, ktorý len dotváral nekomformnú, úprimnú a svojskú atmosféru tohto vydareného podujatia.
Je škoda len, že rokmi sa akosi ľudia vytrácajú, býva už pomenej účastníkov zájazdu. Určite by sme si všetci želali, aby bol plný dom, plná kajuta. Jednak protagonisti, jednak lodivod a spoluorganizátori plavby – Adino (Andrej Pullman), Bonzo (Peter Radványi), slovenský triumvirát – Jano aj Litecký aj Šveda, kapitán bratislavsko-šamorínskych vôd s dosahom na celé slovenské bluesové vody a dovolím si tvrdiť, že s presahom aj do medzinárodných bluesových vôd Ďuri (Turtev), majstri svojho remesla – zvukár, i spomínané pani pokladníčky, pani šatňárka i tak prepotrebný bufetár...
Bola to náramná, rozihraná plavba. Boli to sviatky jari, bola to oslava. V prístave sa mi nechcelo ani vystúpiť...
Smädný Bluesový Hroch Šimi
